Doma, po maďarsky
Szászi Fanni · Na Slovensku po slovensky · 01. epizód
Svoju prvú slovenskú vetu som vyslovila v nemocnici. Mala som tri roky. Ležala som na infekčnom oddelení so zápalom obličiek. Mama ma tesne pred hospitalizáciou rýchlo naučila tri slová: prosím si piť.
Vo chvíli, keď ma štyria dospelí držali v zovretí, aby mi mohli zaviesť katéter, som si pýtala vodu. Lebo to bolo jediné, čo som dokázala. Chcela som povedať toľko vecí: že sa bojím, že nerozumiem tomu, čo sa deje, a či by ma niekto nemohol utešiť.
Odvtedy sa o mňa viackrát starali po slovensky. Lekári, učitelia, kamaráti. Nikto ma nikdy vážnejšie nešikanoval za to, že mojím materinským jazykom je maďarčina. Samozrejme, občas po mne ľudia hádzali krivé pohľady, pobúrené komentáre alebo sprosté otázky. A neraz sa stalo, že som sa najprv poobzerala, aby som zhodnotila, kto by mohol počuť moju poznámku a nakoniec som radšej zvolila mlčanie. Lebo som sa bála.
Vyrastala som v Rimavskej Sobote, kde bola slovenčina prirodzenou súčasťou každodenného života. Počula som ju na ulici a potrebovala som ju, ak som chcela niečo vybaviť. Musela som sa ju naučiť používať. Cudzie slová sa mojím smerom rozbiehali pomalšie, no viac-menej sa mi ich podarilo zachytiť a osvojiť.
Dodnes mám však pocit, že keď hovorím po slovensky, je zo mňa iný človek. Akoby som bola jednoduchšia. Miestami som opäť tým trojročným dieťaťom, ktoré hovorí len to, čo dokáže a nie to, čo by chcelo.
V maďarčine poznám odtienky slov a rytmus viet. Viem byť ironická, duchaplná, vyberavá alebo naopak, cielene plebejská. V maďarčine som doma. Poznám jej izby, tajné chodby aj vŕzgajúce parkety.
Po slovensky sa občas pomýlim v strede vlastnej vety. Kým sa mi podarí nájsť správne slovo, myšlienka stratí pointu. Kým sa mi podarí vyskladať kostru, vtip prestáva byť vtipný. Komplikované emócie vyjadrujem jednoduchšími slovami a mám pocit, akoby sa časť mojej osobnosti rozsypala v preklade.
Aspoň mám dobrú správu pre tých, čo ma poznajú výhradne po slovensky: v skutočnosti som zábavnejšia.
Zároveň som však vďačná, že som sa naučila hovoriť týmto jazykom. Vďaka nemu dokážem porozumieť aj viacerým slovanským jazykom a priblížil ma k poznaniu ďalšej literatúry, filmov a ľudí. Slovenčina mi rozšírila svet, hoci niekedy sa mi v ňom vlastné vety zdajú priúzke.
Kto vlastne sme?
Maďari? Slováci? Slovenskí Maďari? Maďari z Felvidéku?
Odpoveď si vyberám podľa toho, kto sa pýta.A podľa toho, koľko má tento človek času, aby si nás skutočne vypočul.
Maďarčina je jedným z najdôležitejších pilierov mojej kultúry a môjho premýšľania. Slovensko je môj domov. Tu si predstavujem svoju budúcnosť. A vôbec si pri tom neprotirečím.
Nehovoríme o štáte, v ktorom som len na návšteve. Tunajšie politické rozhodnutia utvárajú môj život, a ja sa, rovnako ako ostatní, teším úspechom tohto štátu a preciťujem jeho neúspechy. Som Maďarka, ale to neznamená, že sem patrím menej.
Samozrejme, nie všetci slovenskí Maďari a Maďarky premýšľajú rovnako. Spôsob, ktorým sa vzťahujeme k Slovensku a Maďarsku a ako sa pohybujeme medzi dvomi jazykmi, sa môže líšiť. Moja skúsenosť je len jedna z mnohých.
Asi vďaka cestovaniu môžeme najlepšie pochopiť, akými rôznymi spôsobmi jestvujú vo svete menšiny. V akých absolútne rozličných situáciách fungujú, a aké pestré historické udalosti viedli k ich vzniku. Prvú lekciu som dostala počas výmenného programu Erazmus.
V úvodnom kole zoznamovania sme mali o sebe povedať niečo zaujímavé. Nejaký fun fact, ktorým si získame pozornosť ostatných. Ja som sa hrdo postavila a vyhlásila som: pochádzam zo Slovenska, ale som Maďarka.
Ostatní len pokrčili ramenami.
Stála som tam ako obarená, so svojou starostlivo pripravenou pikoškou, aby nakoniec vysvitlo, že ostatných som ohúrila asi tak, akoby som povedala, že mám rada cestoviny.
Chvíľu som sa cítila sklamane. Ale potom sa vo mne prebudilo akési oslobodenie. Netreba neustále všetko vysvetľovať. Už by sme mohli prestať s exkurzmi do minulosti, a neustálym obhajovaním vlastnej existencie. Mohli by sme si konečne dopriať priestor, aby nás charakterizovalo niečo iné.
Môžeme byť napríklad len ľudia, ktorí sú náhodou aj príslušníkmi menšiny. Presne tak, ako kopa iných ľudí vo svete.
Základná výbava, nič extra
Bolo by skvelé, keby sme aj doma mohli prežívať podobnú nenútenosť.
Na Slovensku sa robí stále príliš veľká veda z toho, keď niekto hovorí po maďarsky. Akoby si rozhovor v maďarčine vo vlaku alebo maďarský nápis vyžadoval špeciálne vysvetlenie.
Naše rodiny žijú na týchto územiach celé generácie. Navštevujeme tu školy, pracujeme tu, nakupujeme tu. Tu sa ľúbime a tu sa hádame. Mnohí z nás po maďarsky. Sme súčasťou základnej výbavy tejto krajiny. Materinský jazyk a štátna príslušnosť sa nemusia nutne zhodovať.
Nikto nechce, aby sa všetci naučili po maďarsky. Chceme len, aby nebolo nutné neustále dookola obhajovať prítomnosť nášho jazyka v spoločnosti.
Ako človek s materinským jazykom maďarským mám právo vyjadrovať sa k spoločným záležitostiam nášho štátu. K tomu, akú starostlivosť dostávame v nemocnici, čo sa deje v školstve a ako si predstavujeme našu budúcnosť. Máme čím prispieť do spoločného života.
Bolo by fajn, keby si ľudia naše názory vypočuli aj v prípade, ak náhodou niečo nevyskloňujeme správne.
Môžeme sa tu cítiť doma aj v prípade, ak slovo doma nevyslovujeme v jazyku väčšiny.
Je skvelé, ak niekoho zaujíma, ako vyzerá život človeka, ktorý je príslušníkom menšiny. Rada vám o tom porozprávam. Ale potešilo by ma, keby som svoje rozprávanie nemusela zakaždým otvárať referátom o tom, ako je možné, že sa tu vôbec nachádzam.
Bola by som oveľa radšej, keby moja prítomnosť nikoho neprekvapovala. A už vôbec nie pobúrila.
Vypočujte si prvú epizódu podcastu!
Epizódu nájdete na týchto platformách:
Páči sa vám, čo robíme?
Podporte činnosť Kompromis - Kompromisszumu alebo sa prihláste na odber nášho newslettera, aby vám neunikli naše nové príspevky!
Komentáre